HNEV je hybná sila, ktorá môže byť oslobodzujúca a liečivá, ale aj deštruktívna a ničivá. Hnev je preto dobrý sluha, ale zlý pán. Je rozdiel medzi tým, či máme hnev vo svojej moci, alebo sme v moci svojho hnevu.
Keď svoj hnev používame nástroj, vtedy s ním môžeme pracovať vedome a zdravo. Pokiaľ máme svoj hnev zdravo uchopený, táto sila nám môže pomôcť prekonať rôzne prekážky. Môže nás motivovať k vlastnému sebarozvoju.
Pokiaľ túto silu nemáme správne uchopenú, jej dôsledky môžu byť pre nás nepredvídateľné a zničujúce. Keď sme v moci svojho hnevu, stávame sa výbušnými a zlostnými. Nechávame sa svojim hnevom ovládať. Takýto postoj k hnevu vychádza z nevedomosti a vedie k chorobe.
Ako pracovať s hnevom vedome?
VO VZŤAHU K DRUHÝM – hnev musí byť vždy výlučne našim obranným postojom. Hnev používame vedome len vtedy, keď sa s jeho pomocou potrebujeme brániť. Hnev nesmieme nikdy používať z pozície moci a nesmieme nikdy na druhých útočiť z pozície sily a nadradenosti.
Vedomý hnev nám môže pomôcť chrániť naše intímne hranice a odraziť útočnú energiu ich narušiteľa vtedy, keď zlyhá úctivá komunikácia.
Zaútočiť na nás môže niekto nielen fyzicky, ale aj emočne. Niekto Vás môže citovo vydierať, niekto Vám môže vedome spôsobovať citovú bolesť. Tak, ako Vám môže niekto ublížiť fyzicky, tak Vám môže ublížiť aj útokom na Vaše emočné „telo“.
Citové útoky môžu byť zákerné a veľmi bolestivé. Sú ľudia, ktorí sa neštítia napĺňať svoje túžby tak, že idú cez mŕtvoly aj za cenu klamstiev. Vedia Vás citovo vydierať z pozície vlastnej nadradenosti. Niektorým z nich je úplne jedno, že Vám citovo ubližujú a sú ľahostajní k Vašej bolesti, aj keď im nahlas vyjadrujete, že ich pôsobenie Vás zraňuje.
Čím je človek citlivejší, tým väčšiu úctu k sebe potrebuje mať. A tú úctu k sebe musí niekedy vedieť prejaviť aj tak, že si nenechá do svojho priestoru vstupovať ľudí, ktorí mu buď jeho energiu berú, alebo mu rovno vedome ubližujú. Je dôležité vedieť sa voči takýmto ľuďom jasne vyhraniť a nastaviť si jasné hranice. Zároveň však potrebujeme dbať na to, aby sme pri prejavoch svojho hnevu nestratili vlastnú sebaúctu.
Keď sú prekročené naše intímne hranice a my nevieme svoj hnev zdravo vyjadriť, dovoľujeme narušiteľovi svoje intímne hranice prekračovať ešte viac. Vtedy sa pred narušiteľom ponižujeme a stávame sa obeťami narušiteľových záujmov. Podprahovo sa ale hneváme sami na seba, lebo si svoje hranice nevieme zastať. To sa neskôr začne prejavovať sebazničujúcimi tendenciami a nízkou sebahodnotou.
Dôsledkom nízkej sebahodnoty s druhými buď nezmyselne súperíme, alebo sa hranými úsmevmi snažíme zakrývať svoje depresie. Keď sa snažíme každému nasilu vyhovieť a podriaďujeme sa ich potrebám, vtedy potláčame svoj hnev a vytvárame si pasívnu agresiu. Navonok sa síce tvárime, že sa nehneváme, vnútorne však hnev pociťujeme.
Pasívne agresívny človek sa neustále vyhýba konfliktom a potláča svoje emócie. Potláča a skrýva svoju agresiu, často aj sám pred sebou. Nahovára si, že keď nikoho nebije a na nikoho nekričí, vtedy nie je agresívny. Jeho agresia sa však prejavuje inak. Napríklad nepríjemným sarkazmom, sabotážou, zbavovaním sa zodpovednosti, falošným pocitom vlastnej nadradenosti, podpichovaním, atď…
Vedomý hnev VO VZŤAHU K SEBE sa prejavuje tak, že nám umožňuje zmobilizovať svoju vnútornú silu k tomu, aby sme sa vedeli povzbudiť, vyjsť zo zóny svojho komfortu a dostať sa z náročnej životnej situácie. Hnevom voči sebe by sme si nikdy nemali ubližovať, alebo sebapoškodzovať sa.
Je obrovskou výzvou zušľachťovať vlastnú ľudskú dôstojnosť. Keď ju ale v sebe zušľachťujeme, v každodenných situáciach sa učíme svoju dôstojnosť prejavovať vo vzťahu k druhým ľuďom, aj vo vzťahu k sebe. Následne prestávame robiť veci, za ktoré by sme sa museli neskôr hanbiť.
Učme sa svoj hnev prejavovať zdravo a len do takej miery, v akej je to naozaj nevyhnutné. Zdravý hnev môže byť dokonca liečivý. A keď hnev naplní svoj účel, neváhajme ho prepustiť a pestujme v sebe láskavosť, dôveru a súcit.
Ďakujem za Vašu podporu, vážim si ju 🙏💛
