Drahí a milí milovníci pohybu, máte opäť možnosť prečítať si ďalší zaujímavý pohľad na semináre Rozvahy pohybu, ktorý do slov zhrnula moja oddaná žiačka a dobrá priateľka Wejax. Ďakujem za jej slová!
: Cez telo k pocitom, cez pocity k telu
Augustové sústredenie na Lovinke bolo mojou ôsmou víkendovkou Rozvahy pohybu v priebehu pár rokov. Od kedy som zavítala do tohto magického priestoru po prvý krát, vedela som, že je to niečo, čo so mnou rezonuje a súznie natoľko, že sa sem určite vrátim. Ako každá cesta – rieka, vymývajúca sa, tvarujúca sa, okresávajúca, ovplyvnená predchádzajúcimi tokmi, prítokmi, prostredím či krajinou, je aj v Matejovom cvičení a jeho vedení cítiť roky vývoja a rozvoja. Z potreby utvoriť nový prúd, ktorý by súladil viac so slovenskými koreňmi v spojení s náukov o vedomom živote sa vytvorila Rozvaha pohybu.
Rozvážne rozkladanie sily je základom vyváženého harmonického a prirodzene plynúceho života. Telo je nástrojom, ktoré k tomuto cieľu napomáha. Na rozvahe pohybu sa snažíme práve o to. Nájsť rovnováhu napriek tomu, že sa jedna strana odkloní od svojho stredu. Rozložiť váhu a sily tak, aby sme nebadane a nepozorovane zrazu nezistili, že sme sa natoľko prevážili, že je ťažké vrátiť sa naspäť. Spozorujeme to aj tak, že pri každodennej činnosti zistíme, že nám všetko berie omnoho viac energie, než pokojné rovnovážne plynutie. Keď potláčame sami seba len aby sme uspokojili okolie, keď neplynieme s prirodzeným tokom. Akoby to možno niekedy mohlo vyzerať, na Lovinku neprichádzajú len skúsení jogíni, učitelia, či šťastné a vyrovnané bytosti. Mnohí sa chodíme prinavracať na správnu cestu, niekedy priam z veľkej okľuky kde sme zablúdili. Vieme, že tu nájdeme riešenia a odpovede aj vďaka oprosteniu sa od komfortnej zóny a odstúpenia od svojej bežnej reality.
Očistenie sa a vystúpenie o ďalší krok vpred však nie je cesta ľahká. Často krát je to práca s našimi tieňmi a temnotou do ktorej sa nám nie veľmi samozrejme chce vstupovať. Skrátiť si ale cesty sa avšak nevypláca. A tak je to rovnako aj pri cvičení. Napriek tomu, že obrovská motivácia v podobe Matejovho „levelu“ pozícii je obrovská, je dôležité zostať ukotvený v tom svojom tele. Rešpektovať svoje schopnosti a fyzické obmedzenia je vec, ktorú si často opakujeme. Spájaná je s premotivovanosťou alebo opakom, slabou motiváciou. V tom sa zrkadlí taktiež snaha o rozvahu a balans. Na Rozvahu pohybu sa preto nemusia báť prísť aj začiatočníci, pretože do každej pozície dáva Matej návod pre rôzne stupne schopností cvičiaceho. Dôležité je nepodľahnúť lákavej snahe priblížiť sa zo dňa na deň učiteľom jogy – čo nám znovu len pripomína, že život je cesta, kde sa skratky neoplatia. Ani list na strome nezožltne a neopadne skôr než je jeho čas. Na Lovinke čas nebeží. Plynie alebo aj nie je. Kuchynka v ktorej nám tentoraz varila Deniska Jarábková je priestorom kde sa energia a bloky uvoľnené cvičením ľahko rozprúdia. Výživným chutným jedlom sa naše telá posilňujú a hladia láskou pripravenou výživou. Rozhovory s neznámymi sa stávajú rozhovormi s blízkymi. Akoby aj tá hranica pomaly mizla. Dôvera a bezpečie, že v plynutí slova môžeme byť úprimný, akokoľvek sú naše životy naoko chaotické, „nesprávne“ či zvláštne. Únava tela je jediným znamením, že čas postúpil. Aj keď sa tvárime, že čas neplynie, vieme, že o siedmej ráno už máme byť na meditácii.
Ranné vedené meditácie, samotné cvičenie a cesta zvukom sú hlavnou náplňou týchto pobytov. Hudobné nástroje, ktoré nie sú celkom bežné nám slúžia aj ako muzikoterapia, pretože sa v sebe vlastnej vibrácii ladia na našu bunkovú sústavu, ktorú vylaďujú. Osobitosť tejto cesty je aj v tom, že tých nástrojov má Matej celkom slušnú zbierku, a tak je vždy so zavretými očami zaujímavé v duchu hádať, ktorý teraz používa. Zaujímavé je, ako s každým účastníkom rezonuje iný nástroj, a to len dokazuje, aké rôznorodé kvapôčky v mori sme.
Storočné duby nachádzajúce sa v okolí Lovinky umocňujú kúzelný dojem aj počas vychádzok do prírody, ktoré sú súčasťou týchto víkendoviek. Maťkove prechádzky sú takmer spravidla prekvapivé. Buď sa z prechádzky stáva celkom slušná turistika, alebo ideme na boso, niekedy potichu, niekedy po trase, niekedy mimo cestičiek. Vždy je to ale cesta k sebe. Často si takéto prechádzky dotvárame obradmi, kedy si intuitívne nájdeme svoj strom, na ktorý sa napájame a dávame mu obetu v podobe nám milého predmetu. Rozprávaním alebo tichou meditáciou kráčaním sa spájame s prostredím v ktorom si počas týchto dní dovoľujeme spočinúť.
Prijať, že naše telo je zrkadlo k pocitom a naše pocity sú zrkadlom k telu je jeden z piliérov náuky, ktorému sme sa venovali. Všetko je prepletené, a každá akcia má reakciu. Kedysi bolo známe heslo v zdravom tele zdravý duch, no ono to tak naozaj je. Je absurdné čakať, že v zanedbanej telesnej schránke budeme na duchu rozkvitať, tak ako sa v duchom položenom hmotnom tele skôr či neskôr prejavia na fyzickej úrovni choroby či zranenia. Tie sú tu len na to aby nás upozorňovali, pozor, nejdeš s prúdom rieky, niečo treba zmeniť. A už je len na nás či sa do tej zmeny pustíme, alebo to necháme prepadať do väčších extrémov až kým nám telo aj duša budú spolu kričať. Haló!
Najťažšia lekcia avšak prichádza pri návrate do bežnej reality. Oprostení od kúzla Lovinky a vplyvu každodenného cvičenia a učenia zostať vo svojom strede, nenechať sa vyviesť z miery je už vec druhá. Zaplavení rôznym typom ľudí, snažíme sa zmeniť svoj prístup k životu na prijatie zodpovednosti za jeho priebeh, oprostiť sa od zúfalých postojov obviňovania druhých a vonkajších okolností. Veriť, že všetko je proces, ktorému dôverujeme aj keď prechádzame zlým obdobím a že sa všetko deje pre náš osoh je niekedy náročné, no stojí to zato. :
Foto a text: Veronika Wejax Jánošíková
